Pokoril som SPARTAN BEAST na Donovaloch!

Na začiatok by som rád uviedol, že športu sa už nejaký ten čas venujem a toto nebol ani prvý Spartan race, ktorého som sa zúčastnil. Jednoznačne bol ale zatiaľ najlepší. Preto som sa teda rozhodol podeliť o svoje pocity a dojmy touto formou. Všetko ale poporiadku.

Počasie hralo do kariet dokonale adrenalínovému preteku, keďže tri dni pred pretekom asi neustále pršalo. Nevadí, veď predsa o tom to je a trocha vody nikdy nikoho nezabila. Prišiel som teda na štart, prihlásený do elitnej vlny, pretože som chcel vyskúšať, aké to v elitnej vlne je a kam sa mi to vo výsledkovej listine podarí dotiahnuť.

Krátka rozcvička na začiatok a potom smer štartová zóna. Musím už tu spomenúť, že všetko bolo výborne zorganizované. Od registrácie na mieste až hádam po množstvo toi-toi búdiek. V štartovej zóne som bol niekde v tretej rade. Dážď sa postupne stupňoval, čo veštilo skutočne adrenalínový zážitok. Napätie a vzrušenie každého pretekára bolo takmer hmatateľné. Kam som sa pozrel, tam som videl vysmiatych ľudí, ktorí tam stáli na daždi, vonku asi 15 stupňov a všetkých čakalo viac ako 20 km behu v ťažkom teréne. No proste tá správna atmosféra a partia ľudí.

Odštartovali sme so spoločným AROOO a pustili sa na trať. Po prvých pár prekážkach na zahriatie prišla asi najťažšia časť celého preteku, ten prvý kopec, ktorý si podľa mňa takmer všetci budeme ešte veľmi dlho pamätať. Prevýšenie na tom kopci bolo asi 200 metrov na 500 metrovej vzdialenosti. No proste pecka. A to sme ešte na konci dostali každý poctivo na chrbát vrece piesku a šup, vyneste si ho hore a zneste dole. Mal som pocit, že to vrece nesiem už hádam hodinu, keď som sa doštveral na otočku smerom dole. S láskou som ho potom hodil medzi ostatné a pokračoval ďalej po trati. Samozrejme smerom do kopca, ako inak. 

Príroda na Donovaloch poskytovala aj napriek na...... počasiu krásne výhľady. Verím, že keby sme neprišli pretekať, tak mnohí z nás by radi na chvíľu zastali a vychutnávali si tú nádheru. 

Ale vráťme sa na trať. Po niekoľkých kilometroch po hrebeni sme prišli k prvému vážnejšiemu klesaniu. Rovnako, ako na ten prvý kopec, ani na toto klesanie asi nikdy nezabudnem. To, ako som sa miestami nekontrolovateľne šmýkal dole svahom a snažil sa zachytiť o niektorý z malých stromov mi bude veľmi dlho vytvárať malý úškrn na perách a fantómovu bolesť na zadku.

Po tomto zbehnutí prišli pre mňa osobne tie ideálnejšie pasáže s miernejšími stúpaniami a dlhšími bežeckými úsekmi. Tam sa mi podarilo niekoľko ľudí dobehnúť aj predbehnúť. Cestou som si však neodpustil trestné angličáky. Dokopy som ich robil dvakrát, teda celkovo 60. Zradili ma tieto prekážky: traverse wall, teda stena, na ktorú som skočil plný odhodlania a po dvoch prehmatoch z nej aj rovnako rýchlo spadol (pričom mi doteraz nikdy nerobila problém) a log hop, teda preskakovanie po kolíkoch (tu mi bol môj osud dopredu jasný ale za pokus to stálo).

Na tej druhej prekážke som sa na angličáky pridal k jednému chalanovi z Košíc (týmto ho pozdravujem), z ktorého, keď sme sa neskôr na trati bavili vypadlo, že je 94 ročník a ja som sa len tíško čudoval tomu, akú ma formu. Neskôr som ho ale na oštepe opustil, keďže on sa držal známeho spartanského pravidla, že táto prekážka má tri fázy: náprah, nádej a trestné angličáky.

Utekal som si teda ďalej, cestou dostal pochvalu od dobrovoľníka za zvládnutie prekážky, kde som zadkom vyskočil na balík sena a rovnako z neho aj zliezol (vraj to bolo veľmi elegantné), pričom sa mi podarilo asi dvoch ľudí zase aj predbehnúť.

Keď som sa na poslednej občerstvovačke dozvedel, že ma čaká už len asi 5 kilometrov, dodalo mi to kopec energie. Cítil som sa skvele a tak som do toho kopol. Cestou, ktorá pozostávala hlavne z vody a blata (tí ktorí boli vedia) som sa od niekoľkých skvelých fanúšikov dozvedel, že som niekde na 15-tom mieste. Hovorím si uau, paráda, bodaj by sa mi to podarilo udržať.

Posledný kilometer a posledných 5 prekážok. Najprv vyliezť na šikmú stenu, to je pohodička. Potom lano. Prišiel som, dal tri rýchle výdychy (možno ich bolo viac) a naskočil na lano. Začal som pomaly šplhať až po asi posledný meter a pol. Tam sa mi šmykli nohy z uzlíka na lane a ledva ledva som sa zachytil rukami o asi meter a pol nižšie. Došplhal som to hore, s úľavou pleskol po zvončeku a povedal si, že idem pomaly dole. Po dvoch prehmatoch smerom dole som sa ale šmykol a už sa neudržal.

Letel som cca tak 3 až 4 metre. Dopadol som do vody tak, že keby to chceli natočiť pre potreby akčného trháku, tak to ten kaskadér lepšie nedá. Vynoril som sa z vody, chrbát ma štípal ako koňa, lebo takého pleskáča hádam ešte nezažil. Ale bol som celý a švihal som ďalej lebo každé miesto sa predsa ráta a na lane sa mi podarilo predbehnúť dvoch borcov. 

Potom už len vytiahnuť vrece priviazané na lane, prehodiť dvakrát veľkú pneumatiku a podplaziť sa popod ostnatým drôtom a bol som tam. Pár metrov pred cieľom. Mokrý, celý od blata a trochu krvavý, ale taký šťastný, ako asi nikdy. Hodil som si oslavný kotúľ letmo cez horiace polená a išiel oslavovať do cieľa. Nakoniec to bolo 13-te miesto, čo ma neskonale potešilo.

V cieli som si išiel po odmenu - studené pivo a rovno si v bufete na kŕče v nohách popýtal aj "za lyžičku soli". Slečna má s podobnými pretekmi asi už skúsenosti lebo mi rovno podala jeden z viacerých pripravených poldecákov, v ktorom bola nasypaná soľ. Tak som to s vďakou kopol do seba, zapil pivom a išiel sa sprchovať.

Za to všetko, čo som tu spomenul a na čo budem veľmi dlho len v dobrom spomínať sa chcem aj týmto poďakovať organizátorom a dobrovoľníkom. Viem, že sa stanú aj chyby (viď. problém s medailami), no myslím si, že každý, kto sa zúčastnil si to užil a bude len v dobrom spomínať na to, ako si dokázal posunúť svoje vlastné limity o trochu ďalej.

Ešte jedno špeciálne poďakovanie chcem venovať dobrovoľníkom. Bol som príjemne prekvapený tým, ako oduševnene nás všetkých povzbudzovali a hnali dopredu.

V popise článku som napísal, že sa budem venovať aj tomu, prečo by ste tento pretek mali vyskúšať. Každý si v tom určite nájde niečo svoje, no ten pocit v cieli, keď vám na krk zavesia účastnícku medailu, ktorú budete po parkovisku nosiť s nesmiernou hrdosťou vám nikto nevezme a vy si ho budete určite ešte dlho pamätať. Tento pretek nie je len pre vrcholových atlétov. Je pre bežných ľudí a pre každého z tých, ktorí chcú zažiť niečo výnimočné.

Na záver pripájam ešte pre zvedavých prehľad trate a prekážok (požičal som si ju z FB page Spartan Race Slovakia).