Majster Európy Peter Žiška o zážitkoch z ME a MS v Spartan Race

Peter Žiška (27) – majster Európy v Spartan race a 13-ty z Majstrovstiev sveta v Kilingtone.

Najlepší slovenský spartan racer s medzinárodnými úspechmi, celosvetovo uznávaný atlét, zakladateľ školy bežeckého lyžovania a Rebook Spartan Team Slovakia sa s nami podelil o dojmy a zážitky z majstrovstiev Sveta a Európy v Spartan race.

V posledných dvoch týždňoch si absolvoval dve vrcholové podujatia Spartan race a to Majstrovstvá sveta a Majstrovstvá Európy, mohol by si nám tie preteky priblížiť a možno spomenúť v čom sa líšili?

Majstrovstvá sveta boli vo Vermonte v Kilingtone a Majstrovstvá Európy boli v Španielsku pri Barcelone. Obidva preteky boli beast, ten v Amerike mi trval 4h a v Španielsku 2h. Líšili sa skoro vo všetkom, v obtiažnosti prekážok, profile trate, počasí aj konkurencii. Značenie na oboch podujatiach ako aj organizácia boli perfektné aj v USA aj v Španielsku.

Boli na tratiach aj prekážky, s ktorými si sa doteraz nestretol?

V Kilingtone bolo viac prekážok, ktoré som ešte neabsolvoval ale videl som ich na videách a obrázkoch, takže som o nich vedel. Najťažšie však boli silové prekážky: nosenie vriec, vedier štrku, prípadne drevených klátov, ktoré boli veľmi ťažké oproti Európe, kde sa napr. s vrecom dalo bežať a v Amerike som ledva s jedným vrecom kráčal.

Tieto vrecia boli pritom dve takže som vždy vyniesol jedno a potom som sa vrátil po druhé a toto dookola. Vzdialenosť na prenesie vriec bola v Amerike 600 metrov po veľmi strmej zjazdovke v Španielsku zase len mierny kopec a omnoho ľahšie vrece.

V USA to bol vraj veľmi ťažký BEAST. Aj podľa výsledných časov bolo jasné, že to bola veľmi dlhá a náročná trať. Bolo to naozaj tak? Čo bolo na tej trati asi najhoršie?

Bolo to tak. Ťažší Beast som ešte nebežal, najnáročnejší bol pre mňa profil trate v kombinácii so silovými prekážkami. Ale bežecky som sa cítil veľmi dobre, len ma zaskočili prekážky, ktoré ma zničili a trápil som sa na niektorých, ale o tom to asi malo byť a pochopil som už pred cieľom, nie až v cieli, ako je heslo Spartanrace.

Ako by si oproti USA zhodnotil potom trať v Španielsku? Bola trať aspoň porovnateľne náročná, ako tá v USA?

Ako som spomenul, bolo to úplne iné. Trať bola vzdialenosťou dlhšia ale prevýšenie v Španielsku bolo len 1300 m, v Amerike na trati kratšej asi o 2 – 3 km bolo 2100m.

Keby si mal vybrať z týchto dvoch pretekov najhorší a najlepší moment, ktoré by si vybral?

V Španielsku sa mi veľmi zle pocitovo bežalo, keďže tieto preteky boli po sebe 7 dní plus som veľa hodín cestoval a neregeneroval, čo som veľmi cítil. V Španielsku bol najhorší moment keď asi po 2 km behu ma v kopci obehol Španiel takým spôsobom, že som mal pocit že stojím a nevedel som ho dobehnúť ani na rovine. Za polovicou trate som sa ale už cítil lepšie.

V Amerike bol pre mňa zlom niekde okolo 9 míle, čo bolo asi 2 h 40 min z celkových 4 h, kde boli vrecia s pieskom a jedno vrece malo 20 kg a niesli sme 2 vrecia. Tam som veľmi trpel, čo sa odzrkadlilo na ďalších prekážkach, kde som už nevládal tak silovo a musel som robiť ešte 3-krát burpees, pričom predtým som ich už robil 2-krát. Lenže posledné burpees boli veľmi náročné keďže kŕče z nôh prešli už aj do rúk a toto som predtým ešte nezažil. V Španielsku som nerobil burpees ani raz.

Európu si svojím výkonom ovládol. V čom vidíš v štartovom poli najväčšie rozdiely oproti Amerike? Je to len tým, že sú tie preteky v USA tak rozšírené alebo sú proste Američania takí machri?

Američania sú omnoho slabší bežci ako Európania čo sa mi potvrdilo aj v Španielsku. Najväčšiu výhodu majú v tom, že prekážky si tvoria v podstate Američania, ktorí sú viac silovejší. Sú to profesionáli, ktorí sú v americkom PRO tíme. Vyhral ale Európan takže ťažko to jednoznačne zhodnotiť.

Vrcholoví športovci sú známi tým, že majú nejaký svoj vlastný rituál, ktorý musia pred pretekom urobiť. Niekto to má v obliekaní, niekto v mieste odkiaľ štartuje atď. Máš aj ty niečo také? Ak áno môžeš prezradiť?

Nemám žiadne rituály, ráno sa najem, oblečiem a rozbehám a rozcvičím sa, dám si šatku a idem na štart.

Ako to vlastne s týmito pretekmi funguje? Ak chceš štartovať musíš sa kvalifikovať alebo sa môžeš proste len prihlásiť?

Môžeš sa na Majstrovstvá sveta aj prihlásiť, ale do elitnej vlny to asi možné nie je, prípadne je tam limitovaný počet osôb. Mňa do Ameriky pozvali a vyberali na základe rankingu v Európe. Ako to bude v ďalšej sezóne, to je skôr otázka pre organizátorov Spartanrace.

Ak by si mal porovnať preteky na Slovensku a v zahraničí, je tam veľký rozdiel? Máme sa v čom ešte na Slovensku zlepšovať alebo je organizácia približne rovnaká? Ako si vnímal atmosféru okolo pretekov? Bola to veľká show alebo ani nie?

V Amerike to bola veľká show. Pred štartom sa spievala hymna, lietali vrtulníky, všade boli kamery, na štarte kopec ľudí a pretekári boli veľmi nervózni, aspoň to som z nich cítil. Čo sa týka centrálnej Európy myslím, že trate sú ťažšie a krajšie ako v západnej Európe, rovnako aj Beast v Klinovci alebo Super vo Valčianskej boli podobné preteky tomu v Amerike, lenže rozdiel bol hlavne v prekážkach, ktoré boli iné (dlhšie, ťažšie, nové).

Keď sa vrátime späť k tvojmu veľkému úspechu aj z USA aj Barcelony, upravoval si nejak špeciálne tréning alebo ladil formu?

Formu som určite ladil, ale je to dlhodobý proces takže som mal špeciálne tréningy v lete, kedy som bol často v horách, spával som vysoko cez 2000 m.n.m a robil som špeciálne tréningy, ktoré verím, že mi pomohli hlavne po bežeckej stránke. V Amerike som už len dolaďoval, regeneroval a časovo sa aklimatizoval.

Na Barcelonu som neladil nijak, lebo som sa dostával z pretekov z Ameriky, vedel som, že to tam bude omnoho ľahšie ako v Amerike, preto mi to nerobilo taký problém ako v Amerike.